Kabinet

Martina Ivanová

Jednu z posledných intenzívnych chvíľ som zažila pri osamelom stúpaní zasneženou lesnou krajinou. V čerstvo napadnutom snehu nebola žiadna ľudská stopa. Kráčala som po lesnom chodníku v stave úplnej osamotenosti a ticha. Pri tejto činnosti som si veľmi zreteľne uvedomovala najmä semiotický pokoj tohto prostredia, ktorý sa tak veľmi líši od znakovej smršte, ktorú človek zažíva v mestských, ľuďmi poznamenaných priestoroch.

Daniela Burdová

Svetlo ako kryštálik v oku

v závejoch je tráva o hlavu kratšia.

Potľapkáš boky hrnca,

s rukami na bruchu akoby kopce pučali.

Uhlíky necháš vyhasnúť,

utrieš paru z okienka na dverách.

Keď pukne plechové vedro plné ľadu,

v peci sa mihnú ulity slimáčikov.

Adrián Demoč

Prvé zážitky, pocity a ponaučenie z procesu tvorby skladby, ktorá presiahla hodinu, sú spojené s huslistom Milanom Paľom. Ešte ako spolužiaci na brnianskej JAMU sme plánovali „celovečernú“ skladbu pre husle (2002). Prvé pokusy však ostali rozpracované len v námetoch, fragmentoch a kresbách. Túžil som popri huslistovi na pódium umiestniť aj dve veľké ikony a skladbu formovo a náladovo stavať tak trochu ako Andrej Tarkovskij film Andrej Rubľov, teda v dlhých blokoch pripomínajúcich epizódy. Mal som vtedy ako inšpiráciu požičanú aj hŕbu kníh o ikonografii. K statickým obrazom som sa snažil komponovať kontrastne pôsobiace bloky hudby plnej dramatických zmien. Tie malo oddeľovať ticho. Skladbu som nedokončil.

Lenka Šafranová

Neviem, kedy sa to stalo prvýkrát, no bolo to na prvom stupni základnej školy. Zastrčené priestory školskej knižnice, v ktorých som sa musela správať podľa prísnych zákonov inštitúcie, ma odstrašovali od prvej návštevy. Nejesť, nepiť, predložiť nedotrhaný a ukážkovo čistý preukaz, nezdržiavať sa dnu pridlho, ani prikrátko, držať silencium a pred vstupom do tmavej, zaprášenej kobky prehltnúť poslednú žuvačku bolo pre mňa odjakživa stresujúce. Rovnako ako nemôcť si vybrať knihu len tak, poprezerať si ju bez toho, aby som si ju musela požičať alebo požiadať knihovníčku unavenú knižničným životom, aby mi ju vybrala z police a podala.

Laura Kladeková

Úzkosť z protipandemických opatrení a sploštenie života na pobyt v dystopickom stroji nazvanom Covid automat ma znova vracali k otázke, čo všetko možno v mojom živote obmedziť, aby som sa ešte cítila slobodná. Podvedome som si začala v knižnici požičiavať také knihy, ktoré by sa do môjho užšieho výberu v slobodných časoch nedostali. Zistila som, že čítam o väzňoch, vyberám si diela autorov, ktorí prežili koncentračný tábor.

M.

Nebude ľahké preprogramovať hlavu, dnes budem iba spať. Izba je maličká, už som si ju celú ohmatal. Viem si predstaviť, že na tretí štvrtý deň sa na mňa začne rúcať. Oči sa snažia nájsť nejaké svetlo. Usilujem sa ich zavrieť, ale stále hľadajú. Nutkanie zapáliť ho bude určite veľké.

Viktor Suchý

Na konečnej na jednom z mestských návrší vystúpim a vojdem hlavnou bránou do ticha prázdneho cintorína, rozľahlého mesta krýpt a mauzóleí, ktorému dali zakladatelia meno Prazeres – Potešenie. Premýšľam, či všetko potešenie nie je neresť, keďže všetci v živote hľadajú potešenie, a robiť to, čo všetci, je tá najhoršia neresť zo všetkých.

Laura Kladeková

„Nech zhyniem, ak pre toho, kto sa pohrúžil do štúdia, je ticho také potrebné, ako sa zdá,“ s vášňou píše Seneca sám doma so svojou filozofiou. V liste sa zdôveruje Luciliovi, akým rozličným zvukom musia dennodenne čeliť jeho uši, býva predsa neďaleko kúpeľov. Bizarný výpočet plne zodpovedá tomu, ako asi mohol vyzerať hluk v antickom Grécku.

Juraj Briškár

Návšteva predajne pre akvaristov ponúka nezvyčajný zážitok. Miestnosť je tichá, jemne šumivá, pripomína knižnicu. Presklené nádoby sú umiestnené v radoch nad sebou od zeme až po strop ako hrubé zväzky v čitárňach. Rozdiel je v tom, že tieto netreba brať do rúk, namáhavo v nich listovať. Osvetlené zvnútra, plné bublín zaručene živého vysielania sa podobajú na chladné obrazovky v predajniach s elektronikou. Ryby v nich plávajú najprv spoločne, no odrazu sa rozpŕchnu na všetky strany.

Viktor Suchý

Josef Kroutvor: Pomalu na cestě k Betlému aneb Malá vánoční četba. Archa, Zlín 2020.

Vo Vianočnej knihe odkazujúcej názvom na Mozartovu Malú nočnú hudbu odkrýva Kroutvor čaro starých českých a tiež moravských, rakúskych i slovenských Vianoc so špeciálnym zreteľom na pamäť, poetiku a genia loci Novohradských hôr. Presne dávkuje symboliku, spomienky, staromilstvo a nostalgiu so štipkou sentimentu. V krátkych kapitolách Kroutvor píše o význame sakrálneho času, svetla, skromnosti, pokory, snehu, sviatočných rituálov a pokrmov. Za dôležitú považuje schopnosť detí a pastierov čudovať sa.

Xénia Činčurová

Vzdelávanie je u nás synonymom akademických vedomostí, teoretických poznatkov vied izolovaných od toku života. Problém však nie je v samotných teóriách, definíciách či systémoch. Teoretické modely a zákonitosti sveta sú nevyhnutné pre intelektuálne uchopenie sveta, pre rozvoj myslenia, pochopenie prírodných či spoločenských javov. Ak však učiteľ odboru ostane len pritom, bez vzťahu ku konkrétnym životným skúsenostiam, redukuje svet na jeho schematický obraz a škola produkuje, podľa počtu predmetov, približne desatoro takýchto do seba uzavretých teoretických celkov bez vzájomných súvislostí a spojenia s osobným i spoločenským životom.

Silvia Rosivalová Baučeková

Slovak Poetry in English Book Translations is a thought-provoking book that raises many questions. One of them is the question of the reception of translations of Slovak poetry in the target culture: is there a real interest in our poetry in the English-speaking world? Is this interest growing? Is the choice of authors whose poems are translated a response to the demand of English and American readers, or does it arise from Slovak effort to promote ourselves abroad? Another thing that I noticed was the relatively small number of female poets compared to their male counterparts. Is this a reflection of the position of female writers in Slovak literature in general, or rather a decision on the part of translators?

Laura Kladeková

„Jakoby je maliar, o ktorom sa nič nevie. A teraz sa pozrime na jeho obrazy,“ čítam v úvode knihy Jakoby. Retrospektíva a ako v nej listujem a obzerám si reprodukcie malieb, vidím ich autora, ako sa holí, sedí na záchode, ako mu umiera otec, ako pofajčieva, porciuje kačku, vidím ho hore bez v ateliéri a v posteli po opici, raz v neistom zamyslení, inokedy s dôstojne vypnutou hruďou, a nadobúdam dojem, že o ňom viem pomerne veľa, že som ho spoznala možno lepšie, ako sa mi to kedy podarí s niekým iným.

Ľuboš Bendzák

Dopoludnie som strávil vo vani

hýčkal som svoje lenivé telo

a čítal Danteho Peklo

Zdalo sa že už i tento deň

je stratený a vtedy náhle

v svojich predstavách

som vztýčil veľkolepú vežu

Nik nepostavil väčšiu

Dalfar

Jan Němec, Petr Vizina: Znamení neznámého. Host, Brno 2021.

V knihe opakovane zaznie aj to, že duchovný život máme všetci a že duch je koniec koncov vo všetkom, čo robíme a prežívame. Otázkou je, čo s tým každý z nás spraví a ako tento skrytý dar využije. Nie je to vlastne žiadna idyla – v príbehu Alice Koubovej sa súkolesie duchovnosti neprestajne ostro zarýva do matérie osobnosti, ťažiskom príbehu Markéty Crowe je smrť manžela v okamihu, keď sa im narodil piaty syn, a aj mníška a teologička Denisa Červenková hovorí o svojej noci duše – a ďakuje za ňu.

Anna Strachan

Unavené tváre dcér, sedia medzi ponožkami, knižkami, fľašami s vodou a omrvinkami, otvárajú okná a prihovárajú sa vykŕmenej mačke oddychujúcej pod kríkom, dohadujú sa, ktorú kapitolu Anny zo zeleného domu budeme počúvať. Kosec menom smrť alebo tú, áno, tú, kde sa Diana opije. Jedna z dcér sa vrtí, tam je ten hostinec, kde spala kráľovná, ukazuje na rokokový meštiansky dom za nami. Hovorí sa mu aj Dom Márie Terézie a podľa povesti v ňom ešte pred korunováciou prenocovala mladá budúca cisárovná, keď obchádzala stredoslovenské banské mestá. Teraz je na dome otvorené biele plastové okno, počuť búchanie tanierov a vzdialené hlasy, do nosa sa derie vôňa jedla a moje dcéry si rozprávajú, aké asi mala tá slávna kráľovná šaty, ako nočnú košeľu, aký plášť a aké vlasy.

Juraj Briškár

more nechce byť veľké

dieťa nechce byť milé

kvet nechce byť krásny

a žiaden jesenný list

nechce lietať

noc čo nechcela byť

tmavá ani hlboká

učí ľudí zaspávať

keď nechcú

Katarína Hrnčiarová

Denne žijeme s čímsi, čo si možno bežne nevšímame, a predsa je našou neoddeliteľnou súčasťou. Tak, ako komunikujeme s ostatnými ľuďmi vo vonkajšom svete, existuje aj istý druh vnútorného vnímania, ktorý nesmerujeme von, ale dovnútra – k sebe. Môžeme polemizovať o tom, nakoľko je u koho toto vnímanie rozvinuté a do akej miery si ho vedome všímame, ale je nám vlastné ako ľudskému druhu. Introspekcia je nielen ponorenie do seba, spoznávanie a vnímanie vlastného ja, ale aj komunikácia s ním – otvorená, obojstranná a – ak sa jej venujeme – aj vedomá a zvedomiteľná. Ak sa snažíme k svojmu ja hovoriť, postupne sa nám odkryjú myšlienkové pochody aj z nevedomej úrovne.

S Ľubomírom Badiarom sa zhovára Laura Kladeková

A tak som koncipoval celú expozíciu ako SMETISKO – bol tam rebrík, z ktorého viseli šnúry a na nich boli štipcami na prádlo zavesené fotografie. Rebrík bol nasvietený zospodu a vrhal na stenu strašidelný tieň. Stoličky boli navrstvené na seba a pomedzi ich nohy sme nastrkali obrazy. Kopa zeme pri soche spútaného klauna mala vyvolať ilúziu, že je osadený v parku. Zdrapy s básňami boli voľne pohodené na kope a „poletovali“ náhodne nalepené na stenách ako motýle… V celom tom usporiadanom a prísne regulovanom komunistickom systéme sme chceli provokovať úplným opakom – chaosom, neformálnosťou, originalitou, slobodou. Aj to určite rozhnevalo súdruhov tam hore.

Lenka Šafranová

Nazbierané igelitové vrecúška autorka rozstrihala na menšie obdĺžniky a zabalila do nich zeminu z očisteného prostredia. Jednotlivé plastové guľôčky viazaním, ktoré pripomína cukríky, navzájom spojila, v mieste spojov vznikli mašličky. Plast sa tak spojil do nepretržitej celistvej reťaze, v ktorej je zem uväznená.
Šperk zvýznamňuje materiály, s ktorými sa denne stretávame. Ich použitím v neočakávanom kontexte umeleckého šperku sa zdôrazňuje dôležitosť zeme a negatívne vplyvy plastu v našom živote. Z účelových materiálov sa stávajú pomocou umeleckého pretvárania nepragmatické, estetické objekty.