Kabinet

Deň je krátky. Narýchlo neviem,
čo si mám z neho vziať, než sa zotmie.

Les, predtým spiaci, akoby sa už prebúdzal.

Flautovo sfarbené volanie: Kuvik plačlivý.
Je niekde tu, ale nevidno ho.

Stále mám doma malé váhy na listy, kovové pravítko a akúsi naklonenú rovinu s guličkami slúžiacu na dôkaz rovnomernosti alebo zrýchleného pohybu, neviem čoho presne. V myšlienkach aj dnes žasnem nad pokusom s kovovými pilinami a magnetom. Priťahovanie a preskupovanie ako v láske.

Ladislav Kvasz: Prostor mezi geometrií a malířstvím. Vývoj kategorie prostoru v geometrii a jeho reprezentace v malířství od renesance po 20. století. Slovart, 2020.

V Šulíkovom filme Záhrada Jakubov otec s formálnou zručnosťou krajčíra berie miery Panne Zázračnici a nakoniec si zasnene povzdychne: „Pekná je.“
Filozof matematiky Ladislav Kvasz postupuje obdobne. Prostredníctvom geometrie skúma zmyslové telo umenia. Poukazuje spätne aj na ušľachtilosť použitého nástroja. Ach, geometria: pekná je.
Ako to, že sme to dosiaľ nezbadali?

Stanislav Komárek: Sloupoví aneb Postila Dokořán 2008. Zápisky z pozdní doby. Academia 2020.

Esej si možno predstaviť ako druh prechádzky, voľne plynúci rozhovor v kulisách dobre známeho sveta, či už je ním mesto alebo neďaleký les. Rozhovor sa stáča k dianiu v spoločnosti alebo k naposledy čítanej knihe, k príbehom viažúcim sa na okolité domy a ich obyvateľov. Je to však rozhovor priateľský, pozvoľný, vedený v rytme pokojnej chôdze: parafrázuje sa v ňom voľne, používajú sa ilustratívne príklady z pamäti alebo paralely z vlastného života.

Marlen Haushofer: Stena. Smena, Lidové nakladatelství, Mladá fronta a Naše vojsko 1989. Preložila Magda Takáčová.

Dnes mám už len starý budík z chatky, ale aj ten už dávno stojí. Držím sa podľa slnka a keď nesvieti, podľa príletu a odletu vrán či iných znamení. Som zvedavá, kde sa podel presný čas, keď niet ľudí. Zavše mi zíde na um, aké dôležité bolo kedysi nezmeškať náhodou päť minút. Pre mnohých mojich známych boli hodinky malým božstvom a ja som to tiež pokladala vždy za rozumné. Keď už človek žije v otroctve, dobre je držať sa predpisov a nerozladiť svojho pána.

Január, severné Nemecko. Ak ste už niekedy premýšľali o tom, ako asi vyzerajú obľúbené letoviská v zime, potom práve januárový pobyt na pobreží Severného mora môže byť tým najlepším spôsobom, ako to zistiť. Na pohľadnicu sa neodbytne tlačia slová: je tu more, dážď a vietor.

David Foster Wallace: Krátké rozhovory s odpornými muži. Rubato 2018. Preložil Martin Pokorný.

V cykle textov sa stretávame s prepisom dialógov, z ktorých vypadol druhý (primárne ženský) hlas a v sérii takýchto monológov môžeme sledovať „odpornosť“ v celom jej spektre, spočívajúcu najmä v spôsobe, akým rozprávame a aj ako si uvedomujeme, ako rozprávame. Čitateľ dostáva na vlastné posúdenie vo forme rôznych prehovorov celú škálu mužského šovinizmu, narcizmu, vypočítavosti, manipulácie, utáranosti. V prvom pláne sú títo muži „vinníkmi“ – pri spätnom pohľade sú však zároveň obeťami a otázka znie, čo sa pokazilo, čo je zlé v dnešnej dobe, produkujúcej tieto typy.

Vilém Flusser: Postdějiny. Přestupní stanice. Mělník 2018. Preložil Petr Bláha.

Uniknúť z programu je ťažké, pretože všetky vzbury, protiakcie, avantgardy a revolúcie sú tiež súčasťou programu. Chcete zmeniť systém? Založíte si stranu, a ste súčasťou toho istého systému. Chcete sa obliekať inak? Vytvoríte novú módu antimódy. Revolúcia je Flusserovými slovami v skutočnosti tou najšpinavšou reakciou, pretože urýchľuje programy a realizovanie ich doposiaľ neuskutočnených možností. Dnes už nemôžeme byť revolucionármi, ale len sabotérmi, našou zbraňou je váhavosť, spomaľovanie programu, „sypanie piesku” do strojov.

Umelecké dielo nie je kúpeľňové zrkadlo, neodráža nejakú inú, vonkajšiu, skutočnejšiu skutočnosť, ale je to realita sui generis, svet taký malý, že si v ňom hravosť toho veľkého môžeme uvedomiť. V ohraničenom poli jeho znakov je pre nás omnoho ľahšie pochopiť, ako v nás samých, v našej mysli, predstava skutočnosti vzniká.

Väčšia časť toho, čo vidíme, je výsledok našej schopnosti si zmyslový podnet vo vedomí upraviť, „softvérovo“ ho dotvoriť. Už samotný náš pohľad na svet, keď ráno otvoríme oči, aj keby sme uvideli pred sebou len špinavé handry a odpadky, je iluzívny. Lebo inak ako ilúzia obraz vecí nemôže vzniknúť.