admin 6. novembra 2020

Dalfar

Stanislav Komárek: Sloupoví aneb Postila. Dokořán 2008. Zápisky z pozdní doby . Academia 2020.

Esej si možno predstaviť ako druh prechádzky, voľne plynúci rozhovor v kulisách dobre známeho sveta, či už je ním mesto alebo neďaleký les. Rozhovor sa stáča k dianiu v spoločnosti alebo k naposledy čítanej knihe, k príbehom viažúcim sa na okolité domy a ich obyvateľov. Je to však rozhovor priateľský, pozvoľný, vedený v rytme pokojnej chôdze: parafrázuje sa v ňom voľne, používajú sa ilustratívne príklady z pamäti alebo paralely z vlastného života. Ten, kto rozpráva, i ten, kto počúva to všetko zvládajú počas chôdze – nejde teda o žiadne prednášky pri tabuli popísanej vzorcami, o precízne výpisky z kníh alebo komplikované, prepracované teórie – nanajvýš o ľahké improvizovanie, potešenie z konverzácie a z nápadov, ktoré sú skôr letmo nahodené a vedené viac radosťou z fabulácie než vedeckými ambíciami. Dôležité je, že smer úvah možno zvrtnúť kamkoľvek, od počasia k myšlienkam, ktoré nás vytrvalo obchádzajú posledné dni či týždne.

Pri tomto žánri zaváži ešte jedna vec – nie je to prechádzka v exotickom prostredí, objavná výprava pralesom alebo horolezecký výstupy v riedkom vzduchu – je to cesta, na ktorú sa vydávame od dverí vlastného domu, poznanie sa počas nej stáča na našu najvlastnejšiu skutočnosť, týka sa lepšieho poznania našej každodennosti. Možno sa dozvieme aj nové fakty, predovšetkým však máme o čosi lepšie porozumieť sebe a svojmu svetu. V tomto zmysle je esej zmierlivým, tolerantným a nevýbojným písaním, ktoré zodpovedá demokratickým pomerom – do revolučných čias sa viac hodia plamenné prejavy, utopické pamflety alebo angažované básne. Esejista nekričí, nepresviedča, nerozhorčuje sa, ale gentlemansky diskutuje, a tak nie každému autorskému temperamentu tento žáner vyhovuje. Zatiaľ čo z čítania odborných prác si odnášame výpisky, definície a množstvo faktov, z eseje nám zostáva práve toľko, koľko si odnášame z rozhovoru s priateľom, prevláda pocit príjemne stráveného času a precvičenia ducha diskusiou.

Jedným z najvytrvalejších esejistov je Stanislav Komárek, ktorého texty sú priam vzrovou ukážkou tohto žánru. Ako vysokoškolský profesor a zástupca vedeckej sféry má jednu veľkú autorskú prednosť – možno mu veriť pokiaľ ide o fakty, citáty a uvedené poznatky, čo je v dobe poloprávd a mýtov nie zanedbateľná vlastnosť. S tým súvisí aj dôvera ľudská, lebo Komárek sa neobmedzuje iba na fakty, ale ide mu aj o ich spoločenský kontext. V priateľskom rozhovore, ktorým esej ako žáner je, autor vystupuje ako celistvý človek so svojimi postojmi, názormi a napokon aj s vlastnou biografiou, čo je niečo, čo v prípade univerzitnej prednášky, odbornej recenzie alebo aj románu hrá zvyčajne podružnú a nezriedka aj negatívnu rolu.

Stanislav Komárek sa venuje veľmi rôznorodým témam, presne tak, ako to v priateľských rozhovoroch býva. Profesným pozadím je biológ s presahmi do kultúry a spoločenských vied, no zároveň aj básnik a prozaik, čitateľ a emigrant, pedagóg a cestovateľ. Svoje krédo esejistu napokon sám spísal (Eseje v zbierke Sloupoví aneb Postila). Odporúča v ňom nadhľad, ktorý sa obyčajne dostaví až so zrelým vekom, povedzme po tridsiatke, pričom tému nestačí dokonale poznať, ale je potrebné mať od nej odstup a vnímať jej presahy a vzťahy, aby tak bolo možné vysvetliť, „proč se vlastně románskými freskami či pohlavním životem ploštěnek zabývat“. Vo výsledku ide o to, podať správu bežným jazykom a odovzdať ju naozaj každému, kto má záujem niečo sa dozvedieť. V tomto zmysle má Stanislav Komárek dobrú školu v tom, že okrem publikovania v rôznych zborníkoch pravidelne uvereňoval aj stĺpčeky v dennej tlači a v pozadí každého jeho textu je tak aj snaha ukázať, prečo je daná téma vlastne zaujímavá a dôležitá pre náš život tu a teraz. Limitovaný priestor vedie k stručnosti, pričom na malej ploche autor dokáže vymenovať veľa zaujímavých a málo známych faktov (o psoch, Arthurovi Koestlerovi alebo o vzdelaní) a zároveň ich prekladať vtipnými príkladmi s decentnou iróniou.

V knižných výberoch som zatiaľ nenatrafil na jedinú Komárkovu esej, ktorá by ma nezaujala a nevtiahla do čítania, čo bude mať evidentne čo do činenia s autorom a jeho štýlom, a nie s témami samotnými, ktoré sú naozaj pestré. Múdrosť tohto esejistu je aj v tom, že sa venuje podstate doby a nebojí sa vstúpiť do oblasti názorov, hodnôt a presvedčení, aj keď so zjavne polemickým a skúmavým, nie dogmatickým nastavením, v čom ho možno priradiť k tradícii demokratickej zhovievavosti Karla Čapka. V texte Svépomoc málomocných formuluje bežný program pre radového občana, ktorý aj zo svojej každodennej pozície malého človeka bez vplyvu a moci môže ovplyvňovať smerovanie spoločnosti svojím základným nastavením a hodnotovou orientáciou. Stanislav Komárek ukazuje ešte čosi iné, čo je dôležité pre spoločenskú diskusiu: prináša dôležité a zaujímavé témy, ktoré majú celospoločenský až globálny vplyv, a hoci sú politické, nepochádzajú z úzkeho priestoru profesionálnych politikov a politických komentátorov. Príkladom môžu byť jeho úvahy o ideológii prírodných vied (Vzestup a pád německé biologie, Invaze a ďalšie), o poľnohospodárstve, krajine alebo o vzdelaní. Schopnosť odstupu mu umožňuje všimnúť si viaceré zaujímavé kultúrne rysy. Spomeňme aspoň jeho pohľad na náboženské či rovno sektárske presvedčenia, medzi ktoré ráta aj marxizmus, psychoanalýzu, genderové štúdie alebo korpuskulárnu teóriu hmoty (Duch sekty).

V esejách Stanislava Komárka možno nájsť množstvo podnetov, zaujímavých faktov aj inšpiratívneho čítania sveta okolo nás. Sú to triezve, skeptické a vtipné texty bez umeleckej výbojnosti – autor sa v nich hlási k evolúcii namiesto revolúcii a ako sám konštatuje, esejista má vidieť problém ostro, ale nabádať má k nenásilným a zmierlivým riešeniam. Nečakajme preto od týchto literárnych prechádzok prevratné vykročenia novými a nečakanými smermi. Pre fenomén strednej Európy je však príznačné, že vzácnym je tu práve návrat k osvedčeným civilizačným modelom a zlatej strednej ceste rozumu.