Kabinet

S Martinou Ivanovou sa zhovára Laura Kladeková

Príbehy učiteľov a žiakov Steiner v Lekciách majstrov sprostredkúva ako rad opakujúcich sa vzťahových modelov, pre ktoré nachádza v dejinách konkrétne príklady v živote rôznorodých jednotlivcov. Steiner má neuveriteľný talent „vyhmatať“ analógie aj v prípade historicky a kultúrne odlišne situovaných „osudov“. V jeho rozprávaní sa dotýkajú a navzájom zrkadlia napríklad príbehy Sokrata a Alkibiada na jednej strane a Krista a Judáša na druhej strane, Abélarda a Heloisy – Heideggera a Arendtovej. Ide pritom o osobnosti, ktoré sú vzdialené v čase, geografickom priestore i kultúrnom kontexte.

S Martou Součkovou sa zhovára Dalfar

O šialenstve či vojne predsa písali mnohí autori, no zaujali ma len niektorí z nich. A čo sa nás vlastne týka, čo je pre nás bytostné? Čítame o udalostiach, ktoré sme nikdy nezažili, a predsa akoby sa nám diali; a naopak, všetci sme milovali a napriek tomu nás romány alebo básne o láske nemusia osloviť. Iste, bolo by príjemné „zabudnúť sa“ v knihe, identifikovať sa s ňou úplne, no mohlo by to znamenať aj števčekovské naivné či sentimentálne čítanie, bez odstupu, bez kritického myslenia, ktoré aj pri čítaní považujem za primárne. Osobne mám zážitok z diela vtedy, keď ma v ňom nič neruší, keď z neho „netrčia“ slová.

S Evou Kenderessy sa zhovára Dalfar

Najnovšie obdobie rumunskej literatúry sa dá podľa prekladov pars pro toto skrátiť na meno Mircea Cărtărescu. To by však bola hriešne veľká skratka. Cărtărescu je naozaj silný reprezentant súčasnej rumunskej literatúry, známy takmer po celom svete. Jeho snovo-surrealistická, špekulatívno-egocentrická próza si získala publikum v mnohých európskych krajinách, výrazný úspech zaznamenal v Španielsku a v španielsky hovoriacich krajinách Južnej Ameriky. Súčasná literatúra je však omnoho bohatšia tematicky, žánrovo a, samozrejme, autorsky.

S Tatianou Pirníkovou sa zhovára Laura Kladeková

V roku 2002 napísal blízkemu priateľovi Iljovi Zeljenkovi list. Spomenul v ňom priateľovo úsilie každodenne sústredene uvažovať o hudbe a zároveň ju tvoriť. Označil túto aktivitu za „askesis“ – čo vraj pôvodne znamenalo: „tréning koncentrácie pozornosti, tréning v životnej disciplíne.“ Berger v liste podotkol, že v prípade skladateľa je to tréning koncentrácie na tón, interval, súzvuk, na formu.

S Petrom Katinom sa zhovára Laura Kladeková

Zdeněk Svěrák v divadelnej hre o hudobnej tvorbe fiktívneho českého génia Járu Cimrmana hovorí, že základnými prvkami Cimrmanovej hudby sú „očekávání a zklamání“. Je to skvelá paralela so súčasnou hudbou. Ľudia idú na koncert a často majú očakávania, ktoré ostávajú nenaplnené, následne sú sklamaní. Alebo vidia album s titulom „izraelská hudba pre akordeón“ a v ich predstavách sa objaví spojenie s klezmerom – tanečnou ľudovou hudbou východoeurópskych Židov. Potom nemôžu uveriť vlastným ušiam, keď sa na nich z reproduktorov vyvalí táto desivá industriálna zvuková hmota, na ktorú sa tancovať nedá.

S Antonom Vydrom sa zhovára Laura Kladeková

Dnes by sme sotva hľadali v prírode alebo v kozme nejaké Eriugenove najtajnejšie záhyby, no ten obraz čohosi skoncentrovaného do seba je silný. Môže nám pripomínať človeka schúleného do vlastných myšlienok, filozofický pojem, ktorý si vyžaduje objasnenie a výklad, alebo báseň, ktorá v sebe koncentruje to, čo musí čitateľ akoby „rozbaliť” alebo pred sebou „rozložiť” – prichádzajú mi na myseľ anglické slová enfold, unpack, unroll. Nemajte mi za zlé, že som začal takto zdĺhavo, no od toho sa odvíja aj moja odpoveď na vašu otázku: Preskúmavať záhyby je pre každého filozofa nepochybne plezírom. Je jedno, či sa venuje filozofii jazyka, teórii poznania, dejinám filozofie, estetike alebo umelej inteligencii, každý z nich sa ponára do svojich „nečasových úvah“, ako nazýval Friedrich Nietzsche úvahy o neaktuálnych témach, aké nikdy nezaujímajú žurnalistov, ktorí chcú žiť iba na tepe doby.

S Ľubomírom Badiarom sa zhovára Laura Kladeková

A tak som koncipoval celú expozíciu ako SMETISKO – bol tam rebrík, z ktorého viseli šnúry a na nich boli štipcami na prádlo zavesené fotografie. Rebrík bol nasvietený zospodu a vrhal na stenu strašidelný tieň. Stoličky boli navrstvené na seba a pomedzi ich nohy sme nastrkali obrazy. Kopa zeme pri soche spútaného klauna mala vyvolať ilúziu, že je osadený v parku. Zdrapy s básňami boli voľne pohodené na kope a „poletovali“ náhodne nalepené na stenách ako motýle… V celom tom usporiadanom a prísne regulovanom komunistickom systéme sme chceli provokovať úplným opakom – chaosom, neformálnosťou, originalitou, slobodou. Aj to určite rozhnevalo súdruhov tam hore.

S Andreou Čepiššákovou sa zhovára Laura Kladeková

V chápaní dnešnej modernej spoločnosti akoby tieto dva pojmy – obyčajný a dôstojný – boli nezlučiteľné. A predsa, zakaždým nachádzam jazyk, ktorým môžem vo svojej práci, ale aj v osobnom živote poukazovať na ich vzájomnú príťažlivosť. Kus šamotovej hliny – môže byť niečo ešte viac banálne ? Nesie v sebe všednosť. Šamot je však pre mňa symbolom služby. Teplo, ktoré dostane, uchováva a šíri.

S Julianou Sokolovou sa zhovára Laura Kladeková

Možno je pre bežného diváka o úroveň dôležitejšia informácia, že autorka cituje, že existuje takáto možnosť, vedieť o nej môže človeku otvoriť iné horizonty. Možno je to dôležitejšie ako vedieť, k čomu presne sa citácie a parafrázy konkrétne viažu? Práve v prípade obrazov, aké vytvára Svetlana, myslím nie je nutné, aby ste vedeli, že kresba Selfie III odkazuje k anamorfnej lebke z Holbeinových Veľvyslancov (1533), alebo že ústredna postava jazdca v kresbe Neutrum je inšpirovaná Mykki Blanco. Samozrejme vám to pomôže vnímať inú úroveň diela, keď viete, že centrálnu a triumfálnu jazdeckú pozíciu využíva na vytvorenie situácie s úplne iným typom postavy, úplne iným triumfom. Ale ohníky po okrajoch praskajú praveko a apokalypticky aj bez toho.

S Janou Beňovou sa zhovára Dalfar

Myslím, že flanér musí mať mesto rád. Inak by sa po ňom toľko nepresúšal, nepretŕčal, nevliekol, nepochodoval, neprechádzal, nešuchtal, nerázoval. Pohľad na mesto za pohybu dokáže rozveseliť, inšpirovať, nahnevať, rozosmiať, vystrašiť. Veľkomesto je intenzívne. Smiešne aj vážne, nízke i vysoké, priťahuje i odpudzuje. Ale myslím, že aj v ňom sú miesta, kde niet civilizačného šumu a priestor je viac ako „čisto ľudský“. Práve Bratislava je napríklad mestom, ktorého energiu veľmi silne ovplyvňujú kopce a rieka, krajina, ktorej je súčasťou.