Laura 22. apríla 2021

Marián Milčák

 

Nadránom prichádza

mati, aby ho chlácholila,

už mŕtva, vedma a cárica,

pohrozí temnotám.

 

Vypľuje hviezdy, nakŕmi svetlo,

utíši psa, divnému synovi strhne

z tváre mesiac.

 

A on jej vyjaví všetko, čo mu prešlo

mysľou. A mati odhalí priepasti,

rokliny, nescelené strže,

ľadový kráter.

 

Tam, za záhybom duše,

kde spí pastier,

syn kráľa.

 

A neprecitne.

 

PARAGRAM

 

V pustatine

tancuje biela bizónia

žena.

 

Snívame

na konci vety

(v neprítomnom

bdení).

 

Text je tieň,

ktorý osvetľuje bytie,

veľká inštitúcia

(posmešného)

ja:

 

prichádzam k vám,

ale nie som s vami.

 

Za textom je vždy iný text,

za významom iný význam.

 

Parafrázujeme, citujeme,

ďaleko od zrodenia

a smrti.

 

A snívame.

Na začiatku vety.

 

V bielej bizónej žene

tancuje pustatina.

 

CHLAPEC, MUŽ V MODROM ?

 

Letargické zívnutie mačky  

na priedomí, všade naokolo

spánok.

 

V dňoch podobných noci

stúpam k rozhľadni ako vojak

k nedobytnému mestu.

 

Prekračujem zmrznuté galérie

prasličiek, ich telá svetielkujú

ako hviezdy v planetárnej

hmlovine.

 

Aj kane sú tu sväté.

 

Blažení tí, ktorí tu boli skôr,

ako prišli. Život zmeravel v hrôze.

Vyprahnutá planina, spálený les

v očiach polárnej líšky.

 

Niet sa kam ukryť. A vietor?

Nepočujem jeho šum a neviem,

odkiaľ prichádza a kam ide.

 

Už vieš, štvornohá sestra v osamelosti,

že ani v bdení nemáme veci vo svojich

rukách?

 

Bol som muž v modrom

s hlavou v dlaniach, chlapec,

ktorý si pol dňa zaväzoval šnúrky.

 

Chcel som (ako iní) premeniť

vesmír na písmená, vo vlastnej temnote

uvidieť, ako znaky žiaria.

 

Ale úzkosť sa zakráda, je to

ako keď jašterička zdvihne hlavu

a skamenie.

 

Ó, Mária,

kráčaj so mnou

od kríža po kríž.

Olej v lampe

sa mení na vodu.

 

 

 

 

Výber z textov, ktorých vznik z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.