Marián Milčák
Nadránom prichádza
mati, aby ho chlácholila,
už mŕtva, vedma a cárica,
pohrozí temnotám.
Vypľuje hviezdy, nakŕmi svetlo,
utíši psa, divnému synovi strhne
z tváre mesiac.
A on jej vyjaví všetko, čo mu prešlo
mysľou. A mati odhalí priepasti,
rokliny, nescelené strže,
ľadový kráter.
Tam, za záhybom duše,
kde spí pastier,
syn kráľa.
A neprecitne.
PARAGRAM
V pustatine
tancuje biela bizónia
žena.
Snívame
na konci vety
(v neprítomnom
bdení).
Text je tieň,
ktorý osvetľuje bytie,
veľká inštitúcia
(posmešného)
ja:
prichádzam k vám,
ale nie som s vami.
Za textom je vždy iný text,
za významom iný význam.
Parafrázujeme, citujeme,
ďaleko od zrodenia
a smrti.
A snívame.
Na začiatku vety.
V bielej bizónej žene
tancuje pustatina.
CHLAPEC, MUŽ V MODROM ?
Letargické zívnutie mačky
na priedomí, všade naokolo
spánok.
V dňoch podobných noci
stúpam k rozhľadni ako vojak
k nedobytnému mestu.
Prekračujem zmrznuté galérie
prasličiek, ich telá svetielkujú
ako hviezdy v planetárnej
hmlovine.
Aj kane sú tu sväté.
Blažení tí, ktorí tu boli skôr,
ako prišli. Život zmeravel v hrôze.
Vyprahnutá planina, spálený les
v očiach polárnej líšky.
Niet sa kam ukryť. A vietor?
Nepočujem jeho šum a neviem,
odkiaľ prichádza a kam ide.
Už vieš, štvornohá sestra v osamelosti,
že ani v bdení nemáme veci vo svojich
rukách?
Bol som muž v modrom
s hlavou v dlaniach, chlapec,
ktorý si pol dňa zaväzoval šnúrky.
Chcel som (ako iní) premeniť
vesmír na písmená, vo vlastnej temnote
uvidieť, ako znaky žiaria.
Ale úzkosť sa zakráda, je to
ako keď jašterička zdvihne hlavu
a skamenie.
Ó, Mária,
kráčaj so mnou
od kríža po kríž.
Olej v lampe
sa mení na vodu.
Výber z textov, ktorých vznik z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.
