Marko Blažo
Náhody ma vždy fascinovali, prekvapovali, šokovali. Moje zaujatie náhodou prerástlo istého času až do chorobného stavu. Náhodám a náhodným súvislostiam som začal pripisovať zašifrované významy. Keď som odpovede hľadal v literatúre, zistil som, že som postupoval podobne ako členovia primitívnych kmeňov spred tisícročí. Napriek súčasnému stavu poznania je otázka náhody podobná otázke viery.
Rád sa v myšlienkach zaoberám tým, aké často skoro neuveriteľné náhody pomohli pri objavoch, vynálezoch alebo pri vzniku umeleckých diel. Pri štúdiu náhody ma zvlášť zaujal fenomén, keď dvaja alebo viacerí vedci, umelci, vynálezcovia nezávisle na sebe pracovali na tom istom probléme a približne v rovnakom čase dospeli k podobným, ba dokonca k totožným výsledkom. Američan Grey prihlásil na patentovom úrade v Bostone vynález telefónneho prístroja o šesťdesiat minút neskôr ako Alexander Bell. Dvaja básnici – Paul Klee a Hans Kirchner – uverejnili totožnú báseň v rovnakom čase, jeden v Európe, druhý v Amerike, hoci je preukázateľné, že nemali žiaden kontakt a vôbec sa nepoznali. A Kandinskij, Kupka, Picabia a Čiurlionis tiež nezávisle na sebe vytvorili prvé abstraktné obrazy.
Každý tvorivý človek, nech pracuje v akejkoľvek oblasti, musí mať vlastné skúsenosti s tým, ako jeho činnosť, jeho tvorbu ovplyvňuje náhoda. Myslím si, že umelecká tvorba je zvlášť ovplyvňovaná náhodami. Ide len o to, či umelec vedome necháva pôsobiť náhodu alebo či náhoda spoluvytvára umelecké dielo, niekedy akoby proti vôli samotného umelca.
A osud alebo náhoda sprevádza potom umelecké dielo po stovky a tisícky rokov. Náhodný občan sa rozhodne porýľovať si záhradu a náhodou nájde predhistorickú Venušu, alebo pri upratovaní povaly reštituovaného domu nájde pravého Tiziana. Náhoda nepozná žiadne prekážky, žiadne obmedzenia. Skvelou ilustráciou nekonečného sledu náhod je rozprávanie profesora Kousku v knihe Stanislava Lema Dokonalá prázdnota o udalostiach vedúcich k jeho narodeniu.
Hľadal som v literatúre, ako sa ľudia v minulosti stavali k náhode. Prekvapilo ma, že náhoda bola od čias gréckych filozofov až do minulého storočia vlastne tabu. Paradoxné je, že štúdium náhody zrejme podnietili hazardné hry. Bola to asi predovšetkým ziskuchtivosť, ktorá viedla k vzniku teórie pravdepodobnosti, čo je teória kvantifikovanej náhody. Kresťanstvo štúdiu náhody nebolo naklonené. Náhodné udalosti vlastne ani neexistovali. Boli to ľuďom skryté prejavy božej vôle. Preto niektoré jazyky nemali pre náhodu ani samostatné slovné označenie.
Hoci je nejaká udalosť výsledkom príčinných súvislostí, kdesi pred nimi je náhoda. Môžeme povedať: všetko má svoju príčinu, alebo – všetko má svoju náhodu.
Detské kresby (Dve bludiská a Samovznietenie) k textu vybrala Katarína Blažová.
