Jozef Palaščák
Rozhodnutie nastúpiť na vysokú školu je zároveň nezámerným rozhodnutím už nikdy nestretnúť 15 % populácie v spodnej časti kognitívnej distribúcie. Čím vyššie človek stúpa po akademickom rebríčku, tým je izolovanejší od časti populácie s nižším IQ. Aj preto tento text nebude nikdy úplne dopísaný. Je spisovaním záznamov o stretnutiach mimo rámca vlastnej komunity. A o budovaní vzťahov, ktoré priznávajú dôstojnosť ľuďom aj na základe iných kritérií, než tých, ktoré definujú tú-ktorú komunitu.
Spomínam si na sťažnosti na zasadaní humanitnej katedry, že vedecké projekty a publikačná činnosť sú šité na mieru prírodovedným odborom a tak je konkurencieschopnosť humanitných vied obmedzená. Môj odbor navyše patril k umeleckým a – ako to správne pomenoval Stanislav Rakús – na rozdiel od maľby či herectva sa ako umenie ani nevyučoval.
Preto sa stalo, že mi akademička – literárne nečinná – na jednej z postgraduálnych skúšok vysvetľovala, ako autor komponuje a tvorí literárne dielo, ale nekorelovalo to s mojou skúsenosťou. Tá zahŕňala interferenciu so vznikajúcim materiálom. Jej metóda spočívala v rozpísaní vopred danej schémy do fabuly. Pre istotu som si to nechal vysvetliť ešte raz.
Potom som išiel na učilište učiť telesnú výchovu. Keď som stretol bývalé kolegyne z katedry, v kontraste s deťmi zo segregovaných komunít, ktoré som učil, som videl z novej perspektívy ich topornú snahu „nezhrešiť jazykom“. Na pracovisku, ale vlastne v celom odbore, vládlo presvedčenie, že hranice jazyka sú hranicami sveta a jazyková chyba je intelektuálny defekt. A medzi intelektom a charakterom je predzjednané znamienko rovná sa. Moje rómske študentky boli omnoho uvoľnenejšie, a teda vtipnejšie.
Potom som pracoval v rozhlase a vedenie prišlo s nápadom, že na odborné témy by mohli písať odborníci, ba dokonca by si svoje texty mohli do éteru aj čítať. Výsledok bol nanič. Podpriemerný filozof či filológ pôsobil oveľa presvedčivejšie a svoje podnetné, výskumom nepodložené omyly prednášal s takou bravúrou, že sympatie publika aj zvukového majstra boli na jeho strane, nie na strane nevýrazného knihomoľa s dokázateľnou argumentáciou a praxou v odbore, o ktorom hovorí. Vybrali sme sa teda cestou počúvanosti.
Neodbočuj vľavo, ani vpravo
Jerzy Jedlicki píše v eseji Intelektuáli ako európsky druh, že úlohou intelektuála je slúžiť spoločnosti kritizovaním praktík mocných. Z toho vyplýva, že čím je intelektuál v tomto úsilí úspešnejší a čím je moc skorumpovanejšia, tým väčší konflikt vznikne. Preto totalitná moc prenasleduje, umlčiava aj zabíja intelektuálov. A ako pri Antigone, aj tu platí obrátená logika: dobrý intelektuál je mŕtvy intelektuál. My sme však nažive (ja píšem, vy čítate). Takže asi nežijeme v takom útlaku, ako by sa nám mohlo zdať. Možno len ego tlačí na všetko, čo mu stojí v ceste, keď sa ako balón nadúva. To nie je útlak, to je pretlak.
Alebo tej „krutej totalite“ nestojíme za to, aby sa nami zaoberala? Ešte asi nie sme ako intelektuáli dosť prenikaví.
Je tu tretia možnosť, na ktorú upozorňuje Jedlicki: ideológovia revolúcie sa stávajú ideológmi tyranie. Ak nás moc prehliada, môžeme jej ponúknuť svoje služby a podkúvať jej ideológiu výmenou za relevanciu. Slovo intelektuál v tej vete nie je. U Jedlickeho nie. U Antonia Gramsciho by bolo, pretože podľa neho je úlohou intelektuála vypracúvať ideológiu vládnucej triedy. U Jedlického korigovať, u Gramsciho podkúvať. Tu leží prvá pasca. Čo si vyberie človek, ak má na výber medzi masovo irelevantnou mravčou prácou a ideologicky dotovanou spoločenskou objednávkou?
Ak filológovia so všetkou vážnosťou študujú renesančnú verzológiu, časti populácie je ich úsilie vzdialené. Pýta sa, načo je to dobré. Ak by v tom však intelektuáli pokračovali, vybudovali by vežu z pravej slonoviny – spolu s ostatnými stavbami by kultivovala mentálnu mapu. Možno by na mape ducha vznikli vzájomne prepojené urbánne priestory. Mapu ducha si predstavujem ako utopické mesto, kde zdieľame spoločné nehmotné bohatstvá, pre potreby tejto metafory sformované do podoby stavieb, ktoré neobmedzuje gravitácia. Predstavujem si ich ako fúziu gotiky, vidieka a futuristického la cittá nuova. Osvojovanie si poznania a kultúrnych kompetencií je potom ekvivalentom cestovania po tejto krajine, umelecká a vedecká tvorba je stavbou nových budov, prokreácia a výchova ja zabydľovaním stavieb, aby sa sídla nemenili na mesto duchov. Ibaže nedocenený intelektuál môže namiesto trpezlivého budovania intelektuálnej stavby siahnuť po ľahšom a dostupnom riešení: spolitizovať inak nepolitický diskurz. A najlepšie na najhorúcejšiu a najkontroverznejšiu tému (ktorej jadro je mimo rámca jeho odbornosti). V našom kontexte je rozhodnutie o to ťažšie, že sme mnohí pohrobkami totalitného režimu. Koľkí z rôznych humanitných katedier začínali na katedre vedeckého ateizmu? Čítam knihu o vedeckom ateizme. Je to úctyhodný mentálny výkon. Ale ako k tomu príde alexandrín, že je menej relevantný ako aktuálnym politikám poplatná spisba? Navyše tu chýba moment prekvapenia. Pri vedeckom ateizme je axióma daná, treba ju len potvrdiť. Aj to je ťažká práca. Priam syzifovská. A zvonku vyzerá rovnako. Tu i tu vedec týždne zhromažďuje materiál a postupne zapĺňa biele miesta. Ale kým verzológ zhromaždí a systematizuje poznatky a vyvodí z nich záver, ideológ vypracuje argumentačný aparát k pre-existentnému rozuzleniu. Tvorivý vedecký zápal nahradí ideologický zápal. Kým pri tvorivej práci sú prekážkou vlastné obmedzenia a danosti skúmaného materiálu, pri ideologickom boji sú prekážkou tí s odlišným názorom. Takže by som sa poopravil: vedec biela miesta zapĺňa, ideológ zabieľuje všetko mimo vopred určeného rámca. Preto je ideológia oslepujúca ako snežná pláň.
Intelektuál nepotrebuje mať pravdu – on jej slúži a aj jeho omyly sú cestou k jej odhaleniu. Ideológ pravdu neodhaľuje, ale vymýšľa. Tu leží rozdiel medzi dialógom a bojom.
Zlá spisba, dobré umenie
Ak intelektuál odolal pokušeniu pochlebovať moci – či už by sa na to dal preto, lebo mu z toho vyplývali výhody, alebo preto, že ho to chránilo pred komplikáciami pri výskume –, stretol sa s ďalšou ťažkosťou. Očakáva sa, že bude písať dobre aj pekne. V stredoveku intelektuál na univerzite študoval sedem slobodných umení. Boli to zlaté časy, ak sa literatúra študovala ako umenie, alebo obdobie temna, keď sa za umenie považoval aj matematika, ktorú tam dnes neradíme? Tu by sa dalo začať sťažovať sa na nespravodlivé kritériá posudzovania odborných výstupov, ale radšej budem chváliť vznik štýlu, ktorý je pre humanitnú spisbu podobným požehnaním, ako vznik reči pre ľudstvo. Zároveň je možno podobným prekliatím, ako (metaforické) zmätenie jazykov v Babylone.
Anjel štýlu spôsobuje, že nemusím byť antropológom, aby som chcel čítať Smutné trópy Clauda Lévi-Straussa. Je to nádherná kniha. Osobne však nepoznám človeka, ktorý by chcel čítať Einsteina preto, aký má štýl. Démon štýlu zas spôsobuje (je to tá istá bytosť?), že obrazne visíme Michelovi Foucaultovi na perách, napríklad v knihe Toto nie je fajka. Ale ak sa venuje aj niečomu inému ako interpretácii a zablúdi do odborov, o ktorých niečo vieme, vidíme, že je vlastne zúfalo plytký a vulgárne zjednodušuje – ak priam neklame. A nenávidí antropológiu. Prečo? Lebo je preskriptívna. Inými slovami: píše výbornú literatúru, ale trvá na tom, že je to aj kvalitná veda. A ak jeho prácu nejaká parciálna veda pripomienkuje, hnevá sa. Nemusel by. Podľahol však sebaklamu humanitne zameraného intelektuála, ktorého štýl je silnejší, ako jeho výskum.
Preto radšej píšem eseje.
Ak to však prijmeme ako výzvu: koľko kritík by nevzniklo, keby nároky na metatext boli rovnaké, ako na prototext? Na druhej strane – je prirodzené hrať futbal vo štvrtej lige pre radosť. Nech teda druhotriedne texty vznikajú – ak sú tým najlepším, čo autor dokáže, a ak je motivácia na ich písanie správna. Lenže ak nároky na odborný text okrem presvedčivého štýlu majú obsahovať aj verifikovateľnosť dát, je práca humanitne zameraného intelektuála ťažká dvojnásobne. A už spomenutý problém špecifický pre literatúru: keďže sa ako umenie nevyučuje a klasifikácia publikačnej činnosti nezohľadňuje estetickú funkciu textu, učia literatúru aj ľudia, ktorí ju nevedia písať.
Intelektuál ako mýtická postava
Ak intelektuál odolal zvodom moci a aj písať vie, neznamená to hneď, že by za svoju prácu bol aj ocenený. Pred marginalizáciou by sa mohol brániť zatrpknutím. Číha naňho prometeovský komplex – martýrske sebazdôrazňovanie za zásluhy, ktoré ľudstvo, žijúce v tme, ani nedokáže pochopiť. A tými minimálne 15 % populácie bude v lepšom prípade pohŕdať, v horšom ich bude nenávidieť za to, že ho za jeho prácu neoceňujú. A keďže je humanitne zameraný intelektuál taký spoločensky marginalizovaný, plebs o jeho nenávisti buď nevie, alebo ju považuje za irelevantnú.
V metaforickom zmysle je mu bližšia gnóza namiesto kresťanstva. V kresťanstve sa Boh znížil na najnižšiu možnú úroveň, aby odovzdal správu tým, ktorí jej neboli hodní. V gnóze sa osvietení zachránia oddelením sa od padlého sveta. Postavia si z vlastných textov humanitného zamerania vežu zo slonoviny.
Znova metaforicky: džihád namiesto evanjelizácie. Ak by neosvietení dokázali čítať, všimli by si, že papierová veža zo slonovej kosti sa skladá zväčša z textov zameraných proti nim. Nie je to správa o milosrdenstve.
Kultúra sa stala takou irelevantnou, že bez dotácií by takmer neexistovala. Dotácie majú v ostatnom období formu grantov. Granty sú z peňazí daňových poplatníkov. Irelevanciu kultúry financujú platcovia daní. Alebo je to garde opačné: Kultúra je dotovaná, lebo je považovaná za zvlášť relevantnú. To vedie k morálnej korupcii tvorcov kultúry – cítia sa dôležitejší, než sú. Z tejto výsadnej pozície ponižujú ne-intelektuálov. Keď je kultúra dotovaná, nemá priamu spätnú väzbu od publika. Preto sa časom izoluje v slonovinovej veži. Slonovinová veža je postavená z papiera – z daňových priznaní platcov dane. Slonovinová veža otočená na hlavu: je postavená z vašich daní, ale jej špic smeruje nadol, proti vám.
Prihlásenie k Prometeovi ustanovuje život vo svete, ktorý je voči človeku nenávistný (bohovia sú zlí), prostriedkom na dosiahnutia dobra je zlo (ak chceš oheň, musíš kradnúť), dobro sa trestá (Prometeus je prikovaný) a existujú v ňom paralelné a nekoherentné étosy (iné pre bohov, iné pre ľudí). Eliade to formuluje tak, že grécky svetonázor je negativistický. Nasledovníci Prometea musia rátať s tým, že nastolenie ich étosu si vyžaduje rozpor, boj, zvrhnutie toho druhého. Ale nositeľmi druhého nie sú v skutočnom svete bohovia, ale obyčajní ľudia – zvyčajne tí, v mene ktorých sa mal kradnúť oheň, alebo tí, ktorí o existencii nejakého ohňa ani nevedia. Preto je Prometeus výborný vzor pre ideológa, nie pre intelektuála.
Keď už odpútanému prometeovskému intelektuálovi nestojí v ceste Boh, ani ľudia, čaká ho ďalšie štádium. Luciferovský komplex. Lucifer je tu redefinovaný prometeovským mýtom. Netvrdí, že by Boh nebol. Ide o to, že on je boh. Takže jeho existenciu potrebuje, aby mohol zaujať jeho miesto. Vzniká spojením pocitu nadradenosti nad ľudstvom spolu s odovzdaním sa utopickej ideológii namiesto mravčej vedeckej práce. Utópia je to svetlo, ktoré prinesie ľudstvu. Akurát, že to ľudstvu uškodí, lebo utópia stojí na ideológii, nie na vede. A oheň horí vďaka popolu tých, ktorý stoja utópii v ceste.
Ak aj intelektuála neočarila ideológia, môže ho očariť jeho vlastný predmet záujmu. Najmä, ak je to predmet iba jeho vlastného záujmu a osamie pred ním. Narcizmus je potom forma obrany, pri ktorej si intelektuál v zrkadle práce, ktorej odovzdal svoj život, obzerá vlastnú tvár. Nepodarilo sa mu odovzdať svoju prácu ako službu širšiemu kolektívu, preto si nedocenený intelektuál sám sebe dožičí toľko pozornosti a uznania, koľko mu chýba od spoločnosti. Narcizmus je navyše potrebný, ak sa má presadiť prometeovská metóda osvietenia. Ako inak, než narcistným uviaznutím vo vlastnej perspektíve, by človek nadobudol pocit, že môže dobro vnútiť iným násilím? Že má právo a zároveň seba-nespochybňujúcu a seba-nereflektujúcu istotu zničiť tých, ktorí majú na vec iný pohľad?
Keď sa intelektuál sťažuje na svoj kríž, dav mu odpovedá: „Nežiadali sme ťa, aby si ho niesol.“ Bože, odpusť davu, lebo on často naozaj nevie, čo vraví. A odpusť aj intelektuálovi. Podľa antipatie k davu a z pocitu nedocenenosti totiž vyplýva, že kríž neprijal, aby ho niesol, ale aby ho bolo z neho lepšie vidno. Je ochotný hoci aj trpieť. Ale nie pre vec, ale pre zvýšenie vlastnej exponovanosti. A keď sa ocenenie nedostavuje, prichádza frustrácia. A na ňu nadväzujúce obranné mechanizmy, ktoré odďaľujú riešenie problému a odďaľujú dozrievanie charakteru.
A ešte si intelektuál môže pripadať ako Sizyfos. Nemal by si, ak jeho práca má hlboký vnútorný zmysel a neuveril hlasom, alebo postojom, ktoré tvrdia opak. Rovnako ako výber patróna Prometea, príklon k Sizyfovi ustanovuje tragický svet, kde sa dobro dosahuje zlom a za cenu ďalšieho zla. Pripomínam, že slovo tragédia znamená kozia pieseň. A kto počul kozu spievať, vie, prečo nečíta intelektuálske žalospevy. Najmä nie tie sebaľútostné. Pre koho môže byť Sizyfos hrdinom, alebo figúrou na stotožnenie? Pre niekoho, kto si myslí, že svojou bystrosťou preľstí smrť (odtiaľ motto ars longa, vita brevis?), ale za cenu vrážd, intríg a zrád? To je totiž Sizyfov príbeh a zbytočný kameň na zbytočný kopec netlačí náhodou. Sizyfos je vzor pre intelektuála, ktorý nadhodnocuje svoju tvorbu (ktorá je opomínaná spravodlivo), ale je blahosklonný k vlastnému zanedbanému charakteru.
Ak si môžeme byť vedomí opustenia časti populácie a zámerne sa vzťahom s ňou vystavovať, aby sme neuviazli v izolácii, môžeme aj seba vidieť ako celostné bytosti bez izolovania intelektuálneho talentu od charakteru.
