Dalfar
David Foster Wallace: Krátké rozhovory s odpornými muži. Rubato 2018. Preložil Martin Pokorný.
David Foster Wallace (1962 – 2008) patril k najvýznamnejším hlasom americkej postmodernej prózy. Desať rokov po jeho smrti a dvadsať rokov od pôvodného vydania vychádza v češtine objemná zbierka poviedok Krátké rozhovory s odpornými muži. Predtým to bola vo vydavateľstve INAQUE jeho prednáška Toto je voda (2013). Autorove eseje a romány zatiaľ preložené neboli.
Wallace je dôležitý autor deväťdesiatych rokov tematizujúci americké kultúrne reálie a rozvíjajúci postmodernú poetiku. Dvadsaťročné omeškanie prekladov síce nič neuberá na platnosti jeho textov, avšak dôležitosť jeho prínosu, o ktorej bude reč, najmä s dôrazom na inovatívnosť prozaických postupov, nutne stráca apel novosti a aktuálnosti. Recenzent je teda v úlohe objavovania Ameriky spoločne s autorom v dvadsaťročnom sklze. Mnohé z toho, čo Wallace inovoval, sa bude z tohto odstupu nutne javiť ako dnes už zabehnutý štandard.
Zbierka má niekoľko odlišných polôh. Nájdeme v nej viac-menej štandardné poviedky, často precízne štylisticky vystavané (Chrám nezbudovaný rukama, Navěky nahoru), a potom niekoľko osobitých textov, často radených do cyklov (Adult World, Oktet, Krátké rozhovory s odpornými muži a ďalšie). Práve v nich sa ukazuje dôležitosť Wallacea ako autora, ktorý koncepčne inovuje prózu a otvára jej nové možnosti v porovnaní s klasikmi žánru, akými sú Carver, Salinger alebo Auster. Wallace je Kafkovým pokračovateľom v postmodernej Amerike. Osvojuje si jazyk doby, aby ho rozložil, kriticky okomentoval a ironicky parodoval, pričom ho napína do krajnosti a nafukuje do obludných rozmerov. Výsledkom sú kafkovské labyrinty absurdnosti, napríklad v poviedke Deprimovaná, kde sa jazyk textu stáva osobnou, ale aj spoločenskou diagnózou, sieťou tkanou ako čoraz rafinovanejšia pasca na seba samého, na spôsob Kafkovho Brlohu. Jazyk je hlavnou témou aj v textoch Oktet, Datum centurio alebo Adult World. Wallace ho postupne pretvára na nočnú moru alebo cyklickú sebareferenciu, aby poukázal na pascu súčasných diskurzov. Ak je sebareferencia, politická korektnosť, racionalizmus alebo irónia zrkadlom, tieto texty zdokonaľovaním prehovoru zmnožujú tieto zrkadlá až do zrkadlových bludísk, v ktorých definitívne uviazne protagonista (Deprimovaná, KR č. 59) alebo rozprávač (Oktet). Wallace úmyselne dospieva až ku kŕčom a grimasám jazyka, k jeho zacykleniu a paródii. Jedným z nástrojov sú poznámky pod čiarou. Klasický príbeh a jemu zodpovedajúci žáner lineárnej poviedky patrí k rozprávaniu príbehov pri ohni (takto prežívame príbehy buď v úplnej osamelosti, alebo ako zamilovaní); v bežnom živote sme vystavení metareferencii. Ak siahneme napríklad po Wallaceovej knihe, dopĺňame si čítanie internetovými zdrojmi, pozrieme si film o jeho živote, nazrieme do recenzií, vyhľadáme si rozhovory s autorom. Dnes je bežné vidieť ľudí rozprávať sa s mobilnými telefónmi – ukazujú si navzájom fotografie, overujú si tvrdenia v diskusii na internete: príbehy, rozhovory i fakty sú dnes podrobované konfrontáciám s metanaratívmi. Príbeh sa rozdrobuje a zároveň zmnožuje, vnímame ho cez médiá, interpretácie, intervencie – vyjadriť to možno napríklad cez bujnejúce poznámky pod čiarou. Wallace na túto zmenu vnímania a rozprávania reaguje paródiou, ale zároveň nechce byť a ani nie je komplikovaným autorom, zachováva si čitateľnosť a smeruje k humoru, nie k teórii. Je intelektuálom a vyštudovaným filozofom, má široký prehľad a ovláda literárnu teóriu, no zároveň čistým prozaikom, ktorý dokáže svoju intelektuálnu výbavu nechať v pozadí a funkčne ju zapojiť do poviedkového textu. Jeho hlavnými témami sú sexualita, televízia a odcudzenie. Píše pre prozac generáciu, ktorá je intelektuálna, ironická, sebareferenčná a emočne nešťastná, nenaplnená. Píše o pasci irónie a sebairónie: ironik nechce byť ironikom, no naivným pred-ironikom byť nechce (čo je napokon nemožné) a cesta k uspokojivej postirónii zostáva neznáma. Je to forma kafkovského paradoxu – aj po sto rokoch zostáva Kafka prítomný v srdci textov, analyzujúcich našu skutočnosť.
V cykle textov Krátké rozhovory s odpornými muži sa stretávame s prepisom dialógov, z ktorých vypadol druhý (primárne ženský) hlas a v sérii takýchto monológov môžeme sledovať „odpornosť“ v celom jej spektre, spočívajúcu najmä v spôsobe, akým rozprávame a aj ako si uvedomujeme, ako rozprávame. Čitateľ dostáva na vlastné posúdenie vo forme rôznych prehovorov celú škálu mužského šovinizmu, narcizmu, vypočítavosti, manipulácie, utáranosti. V prvom pláne sú títo muži „vinníkmi“ – pri spätnom pohľade sú však zároveň obeťami a otázka znie, čo sa pokazilo, čo je zlé v dnešnej dobe, produkujúcej tieto typy.
Dôležitou témou je pre Wallacea svet médií v ich mýtotvornej funkcii. Kantovo hviezdne nebo nad nami sa dnes rozprestiera okolo nás. Televízii ako podstate Ameriky sa venuje experimentálna mýtická paródia I sold to Tri-Stan: Siss Nar & Echo, o čosi ďalej do budúcnosti sa pozerá text Datum centurio, ukážka online encyklopédie z roku 2096, vysvetľujúcej sexuálne správanie barbarského 20. storočia.
Texty zbierky ponúkajú rôznorodé autorské stratégie. Wallace je najsilnejší tam, kde experimentuje a skúša nové podoby prózy – tieto experimenty nie sú samoúčelné, ale zrkadlia určitý rys doby cez formu prehovoru, jazyka, autorských intervencií. Vo vzťahu k literatúre sú to presvedčivé ukážky toho, prečo tradičné formy poviedky nezodpovedajú novým formám nášho vnímania. V nadliterárnom kontexte to nie je opájanie sa novými technológiami, ale naopak poukázanie na to, že v ulite čoraz sofistikovanejšieho sveta sa stále ukrýva zraniteľný, emotívny človek, trpiaci nedokonalosťou vzťahov. Napríklad aj ten, ktorý 12. septembra 2008 dobrovoľne ukončil svoj život.
To, čo navzájom rôznobežné texty prepája, sú jednak textové série (v prvom rade titulné Krátke rozhovory s odpornými mužmi), tematika vzťahov a viac alebo menej transparentnej sexuality, a latentná, ale vytrvalá prítomnosť ducha Franza Kafku. Poviedka Otec pozitivně recenzovaného nového mladého dramatika z vedlejších newyorských scén na smrtelné posteli drží cizí ruku a prosí o dar je dialógom s Ortieľom alebo prinajmenšom s Listom otcovi, inde je Kafka prítomný v štruktúrovanej citlivosti jazyka, ktorý stále obsedantnejšie uchopuje predmet záujmu a odhaľuje a zároveň vytvára formu prehlbujúcej sa závislosti, a napokon je to Kafkova odťažitosť precíznych prozaických fragmentov.
Knihy v sebe nesú (koncentrujú, zhromažďujú, násobia alebo zabíjajú) čas. Niekedy sú to len prchavé momenty čítania, inokedy čas celej jednej generácie. Wallaceova zbierka poviedok v sebe nesie celú jednu dekádu a aj vďaka tomu sa stále dá čítať ako aktuálna správa o ľuďoch nášho sveta.
