Laura 21. septembra 2021

Michal Machciník

 

Michel Maffesoli v Rytme života – Variáciách o postmodernom imaginárne píše: „Nie je pravda, že príroda sa hrozí prázdnoty. Ba možno ju dokonca vyhľadáva. Aj dutina je totiž jednou z modalít bytia. Možno sa v nej zahniezdiť, pohodlne sa v nej usalašiť a chrániť sa tak pred úzkosťou z plynutia času. Dutina zdaní je v určitých obdobiach jednou z výrazových foriem sociálneho života.“

Napriek mnohým rokom stráveným v lesnom prostredí mi význam dutiny vyhĺbenej v kmeni stromu ako určitej modality bytia vnútorného priestoru unikal. Hlbšie som ju začal skúmať pod vplyvom zvlášť silného zážitku z viacdňovej pešej túry. Objavil som starý, asi deväť metrov vysoký kmeň bez konárov – torzo mohutného bútľavého buka, ktorý bol zo všetkých strán prevŕtaný dierami po ďatľoch. To ma zaujalo.

Keď som si urobil prehľad v širšom okolí mesta, zistil som, že ide skôr o vzácne, solitérne stojace kusy. Zmiešané lesy v okolí Košíc s prevahou bukového porastu sú dlhodobo obhospodarované. Na rozdiel od pralesných biotopov prirodzené odumieranie starších stromov v nich nie je žiaduce. Iba zriedka preto možno objaviť ďatľom vytvorené dutiny, ktoré následne využíva celý rad vtákov, netopierov, kún a iných živočíchov. Často sú pokope v solitérne stojacich kmeňoch a pňoch. Tieto takzvané ďatlie flauty proces odumierania stromu zvyčajne urýchľujú. Ako o tom píše Peter Wohlleben v Tajnom živote stromov, ide o poschodové byty ďatľov, akési mezonety umiestnené tesne nad sebou. Práchnivenie hostiteľa ich spojí, takže sú potom vhodné aj pre sovy: „A strom? Ten sa, pravda, zúfalo bráni. Príslušné liečebné opatrenia poznáte podľa zhrubnutých okrajov ďatlích dier. Len veľmi zriedka je stromu dopriate, aby otvory pozvoľna uzavrel. Neúnavný staviteľ nové drevo spravidla zase oseká.”

Ďatlie flauty postupne vznikajú na celej ploche napadnutého stromu. Tak to bolo aj v prípade spomenutého solitéra, deväťmetrového kmeňa. Perforácie majú rozličnú hĺbku. Výber drevín je rozmanitý. Líši sa aj vek otvorov. Spočiatku bývajú sotva viditeľné, vtedy ide skôr o sériu malých dierok. Na štruktúrovanej kôre duba, javora, borovice či topoľa ich možno spozorovať len s ťažkosťami. V hladkej kôre stromu sú však viditeľné na prvý pohľad. Tvar otvorov vypovedá o zdravotnom stave a vitalite stromu. Ihličnaté druhy produkujú v týchto miestach množstvo živice. Tá steká popri okrajoch a vytvára tvarovo, farebne aj štruktúrou zaujímavé vrstvy.

Moje viacmesačné pozorovania postupne vyústili do záujmu o dutinu nielen ako miesto útočiska, ale aj novej existencie. Jej neustále sa meniacu formu závislú od vonkajších prírodných cyklov, prchavosť a procesuálnosť, nesubstanciálnosť som sa pokúsil zachytiť, spredmetniť a vizualizovať. Použil som na to celé spektrum pôvodných sochárskych materiálov – hlinu, sadru, betón, epoxidovú živicu či polyester.

Hlina sa veľmi neosvedčila, prímes vlasov alebo konskej srsti síce napomohla flexibilite materiálu, no po vytvrdnutí sa mi nedarilo tvar dutiny zachytiť dostatočne kompaktne. Druhým použitým materiálom bola sadra. Tá sa v sochárskej praxi zvyčajne spája s odlievaním, sprostredkúva detailnú podobu povrchu. Pokladá sa za technologický medzičlánok, materiál, pomocou ktorého hlina alebo iný mäkký materiál môže byť zachytený v stálom odtlačku. Len s ťažkosťami sa mi darilo oddeliť odlievaný povrch od sadry. To isté platilo aj o betóne. Obidva postupy si vyžadovali dostatočné množstvo vody a na zvýšenie pevnosti tiež použitie kovovej armatúry. Samotná dutina akoby sa takémuto zhmotneniu bránila.

Na záver som použil montážnu polyuretánovú penu. Jej expanzné vlastnosti, tak hojne využívané v stavebníctve, ju predurčili aj na uplatnenie v sochárstve. Jedným z najinšpiratívnejších prístupov je práca švajčiarskej intermediálnej výtvarníčky Delphine Reist. V práci Kartón z roku 2012 prestrelila plechovky polyuretánovej peny uložené na vyvýšenom podstavci, aby následne expandovali do celého výstavného priestoru.

Otvorením sochárskej hmoty konkávnym objemom sa pripomína stará myšlienka o temnom lone zeme, ktoré nielen pohlcuje, ale taktiež rodí. Jeho regresus ad uterum ide až za počiatky sveta. Niekedy zostupuje k prvotnému chaosu, ku stavom, keď ešte neboli tvary a princípy definované, keď ešte všetko splývalo v jedno,“ píše Petr Wittlich.

Vďaka schopnosti prenikať polyuretánová pena otvor hermeticky vyplnila. Pod tlakom sa rozšírila a zašla až do tých najhlbších škár. Jej aplikáciou vznikol odtlačok, autentický záznam, akýsi priestorový dokument.

„Nástrojom vtáka je v skutočnosti samotné vtáčie telo, jeho hruď, ktorá tlačí a utláča materiál, pokiaľ nie je dokonale poddajný, premiesený a podriadený celku diela,“ hovorí Jules Michelet. „Bolo by dobré skúmať, či tvary, ktoré dáva svojmu hniezdu vták, ktorý nikdy hniezdo nevidel, nie sú v niečom analogické jeho vnútornému ustrojeniu,” píše Joseph Joubert.

Postupoval som ako Miloš Šejn: „Práca v lesnom prostredí ďaleko od civilizácie si vyžadovala prípravu a samotné putovanie na miesto bolo jej neoddeliteľnou súčasťou. Kontakt s krajinou v extrémnych podmienkach, dlhé pochody nočným terénom, ponáranie sa do ľadovej vody, ležanie na snehu, pohyb v blate a pod skalou sa spájal s nepohodlím, až trýzňou. Výtvarná reč tak vznikala chôdzou, pohybom i blúdením v krajine, peripatetickými záznamami, zbieraním pigmentov, koncentráciou, meditáciou a následným konceptuálnym domýšľaním otázok vzťahu krajiny a umenia.“

„Michelet nám predstavuje dom vystavaný telom pre telo, svoj tvar získava zvnútra ako ulitu, v intimite, ktorá pracuje fyzicky. Tvar dáva hniezdu jeho vnútro. Samička ako živý sústruh hĺbi dom. Samček prináša zvonku rôznorodý materiál a pevné steblá. Samička z toho všetkého aktívnym tlakom vytvára plsť,” píše Bachelard.

Analógia medzi telom a hniezdom ma motivovala. Po vyplnení dutiny pena expandovala aj do vonkajšieho priestoru v podobe oblých, pologuľovitých tvarov. Otvorom vystupovala von ako reliéf či drevokazným hubám podobná priestorová štruktúra. Aktívny tlak možno pozorovať aj v tvare odliatkov. Ďatlie flauty sú solitérne stojace kmene, často bez konárov, podliehajúce hnilobe a drevokazným hubám. Počas práce som sa pokúšal vyňať dlátom odliatky von. Tvar som musel veľmi opatrne dlátom okopírovať zo všetkých strán a postupne uvoľniť z tlejúceho dreva. Výsledkom bola amorfná plastika, no pri bližšom pohľade bolo možné sledovať drevené prvky, ktoré sa zakliesnili do odliatku a tvorili jeho súčasť. 

Po vybratí a očistení šestnástich odliatkov z troch lesných lokalít sa počet prvej série ustálil. Samotná tvarová variabilita, ktorú bolo možné spozorovať v plnej miere až cez skoro archeologické oddelenie od pôvodného základu, ukázala nepreberné množstvo tvarového bohatstva. Miesta, ktoré som opakovane navštívil, zostali nepoškodené. Dutiny som po šetrnom vybratí odliatkov zbavil prebytočného polyuretánového materiálu. Tvary boli organické, vizuálne podobné hubám, morským korálovým štruktúram či jaskynným kvapľom.

Sfarbenie odliatkov bolo celistvé, odlišné od farby prebytočného materiálu, ktorý presiahol otvor dutiny. Celý proces mal podobu zrýchlenej sedimentácie či amorfnej kryštalizácie. Výsledná hmota obsahovala aj externé prvky ako semená rastlín, listy či dokonca kamienky, pripomínajúce vápencové útvary, schránky lastúrnikov, koralové útesy či podmorské riasy. Odliatky syntetickej polyuretánovej peny pripomínali paleokrasové povrchy a dutiny vytvárané vo vápencoch spodnými vodami.

„Niekedy si myslíme, že študujeme veci, ale vlastne sa len otvárame určitému typu snenia,“ píše Bachelard. Pokus o sochárske uchopenie pominuteľného procesu premeny priestoru – obydlia celého spektra živočíchov – zachytil plynutie nikdy neprestávajúceho prírodného procesu. Miesto, skryté pred pohľadmi zvonku, dostalo svoju fyzickú podobu.

 

Autor fotografie: Tibor Czitó

 

Poznámka

Experimentálne spracovanie polyuretánovej peny sa stalo základom pre vznik autorskej techniky v roku 2014; materializácia ďatlích dutín prispela k rozšíreniu formálneho spracovania vnútorných priestorov týmto inovatívnym sochárskym spôsobom pravdepodobne prvýkrát.

Literatúra

Machciník, Michal: UMENIE V PRIESTORE A PRIESTOR V UMENÍ – OBJEKT, INŠTALÁCIA A 3D realizácie, Dutina a vnútorný priestor v súčasnej sochárskej tvorbe,  Technická univerzita v Košiciach, Fakulta umení, 2020, dizertačná práca.