Laura 15. októbra 2021

Peter Laučík

V utorok som vykonal púť k dvojstému výročiu narodenia Sama Bohdana Hroboňa. Trafiť na lúku v Západných Tatrách, kde slovenský básnik trávil letné mesiace, je vec intuície. Pred časom mi ju ukázal brat Ivan. Lenže raz z hrebeňa Nízkych Tatier a raz z Chočských vrchov. Odvtedy je cesta k nej vždy trochu váhavá. Najprv prechádzam kilometre asfaltu, ktorý pohlcuje tráva, potom nájdem lúku, na jej konci zarastenú ovčiu cestičku, na nej chodník vychodený lesnou zverou, a znovu lúku, kde využívam intuíciu, až kým sa nevyšplhám na hrebienok a nenájdem čosi ako tak náhodne vychodené.

Na lúke pod Suchým vrchom, kde stál salaš, vidím iba veľké prázdno označené štyrmi skalami, ale tiež dažďami i mrazmi sprhnutá tabuľka informujúca o tom, čo ma sem priviedlo. Samozrejme, je tu ešte prameň s vodou, bez ktorej je život na salaši nemysliteľný. Ten zostal a je autentický. Nezmenil sa horizont krajiny, rastliny, farby, hmyz, tvary rozpadnutých stromov. Aj tá stará jedľa pod Homôlkou, ktorá je už na odchode a rastie na okraji lúky, kde bol salaš, si Hroboňa ešte môže pamätať. Ľudskú dočasnosť tu teda nahradila o niečo trvalejšia prírodná, ale v zásade rovnaká ako za čias básnika. Výhľad z lúky zo všetkých strán uzatvárajú horské hrebene, takže cez deň slnko, oblaky alebo hmla. V noci výrez hviezdnatého neba a mesiac prechádzajúci tieňom zeme, záblesk meteoritu. Nastúpiť v týchto útržkoch kozmu cestu k mesianizmu asi nie je problém.

V diaľke niečo zahrmelo a nad dolinu sa od Oravy prihnal čierny oblak, z ktorého v letnej spare trochu spŕchlo. Pousmejem sa nad literárnym klišé tejto vety premietnutej do reality. Ešte raz sa pozriem na tabuľku s menom Sama Bohdana Hroboňa. Napadlo mi, že je to vlastne jediné meno, ktoré je zapísané do pamäti tejto doliny. Meno slovenského chorľavca, žobráka, odmietnutého básnikmi, intelektuálmi, spoločnosťou, žijúceho na okraji súcitnej rodiny. Napokon, ani tu, na salaši, veľa neznamenal. Bol len akýmsi pomocníkom. Nuž, rozpadnuté drevo s vyblednutým menom, biedny život, ale nepremrhaný.

Čo sa tu dá skutočne prežiť, je pocit dokonalej osamelosti a beznádeje, takže rozhovor s akýmkoľvek bohom, ktorý je nablízku, je možný. A motýle, ach motýle… tie mi tu pokojne sadali na spotené čelo, na ruku, na fotoaparát… Sú symbolom nepokojnej mysle, tu stále prebývajúcej.

Fotografia: Peter Laučík