Kabinet

Daniel Liška

Existuje hlbší dôvod na neistotu pred bielym plátnom? Moc prázdnej, nepopísanej plochy si povšimol príležitostný básnik Mao Ce-tung, jeden z najznámejších hrdlorezov histórie. V tretej kapitole Malej červenej knihy píše: „Na prázdny hárok papiera je možné vpísať najčerstvejšie, čarokrásne písmená, je možné naň namaľovať najkrajšie obrazy.“

S Martinou Ivanovou sa zhovára Laura Kladeková

Príbehy učiteľov a žiakov Steiner v Lekciách majstrov sprostredkúva ako rad opakujúcich sa vzťahových modelov, pre ktoré nachádza v dejinách konkrétne príklady v živote rôznorodých jednotlivcov. Steiner má neuveriteľný talent „vyhmatať“ analógie aj v prípade historicky a kultúrne odlišne situovaných „osudov“. V jeho rozprávaní sa dotýkajú a navzájom zrkadlia napríklad príbehy Sokrata a Alkibiada na jednej strane a Krista a Judáša na druhej strane, Abélarda a Heloisy – Heideggera a Arendtovej. Ide pritom o osobnosti, ktoré sú vzdialené v čase, geografickom priestore i kultúrnom kontexte.

S Martou Součkovou sa zhovára Dalfar

O šialenstve či vojne predsa písali mnohí autori, no zaujali ma len niektorí z nich. A čo sa nás vlastne týka, čo je pre nás bytostné? Čítame o udalostiach, ktoré sme nikdy nezažili, a predsa akoby sa nám diali; a naopak, všetci sme milovali a napriek tomu nás romány alebo básne o láske nemusia osloviť. Iste, bolo by príjemné „zabudnúť sa“ v knihe, identifikovať sa s ňou úplne, no mohlo by to znamenať aj števčekovské naivné či sentimentálne čítanie, bez odstupu, bez kritického myslenia, ktoré aj pri čítaní považujem za primárne. Osobne mám zážitok z diela vtedy, keď ma v ňom nič neruší, keď z neho „netrčia“ slová.

Alexander Eckerdt, Laura Kladeková

Spamäti som nedokázal nakresliť ani hlavu, ani ruku, ani ucho, vonkoncom nič.

Večer som nevedel zaspať. Stále som o tom premýšľal. Zdalo sa mi, že nemám prečo žiť.

Ale kreslil som ďalej.

A po roku som už dokázal obstojne nakresliť všetko, čo som vôkol seba videl. Ale nič viac. Akoby moja fantázia ležala zadlávená obrovskou skalou.

S Evou Kenderessy sa zhovára Dalfar

Najnovšie obdobie rumunskej literatúry sa dá podľa prekladov pars pro toto skrátiť na meno Mircea Cărtărescu. To by však bola hriešne veľká skratka. Cărtărescu je naozaj silný reprezentant súčasnej rumunskej literatúry, známy takmer po celom svete. Jeho snovo-surrealistická, špekulatívno-egocentrická próza si získala publikum v mnohých európskych krajinách, výrazný úspech zaznamenal v Španielsku a v španielsky hovoriacich krajinách Južnej Ameriky. Súčasná literatúra je však omnoho bohatšia tematicky, žánrovo a, samozrejme, autorsky.

Dalfar

Bianca Bellová: Ostrov. Host. Brno 2022.

Izar, Núrit a Chlapec sú tri hlavné postavy, rozvíjajúce hlavné a vedľajšie príbehy, ale za hlavného protagonistu knihy môžeme považovať Príbeh. Ten generuje vášeň rozprávača aj poslucháča, zväzuje dokopy postavy a deje, interpretuje a dezinterpretuje skutočnosť, vrhá svetlo – nezriedka falošné – na minulosť a budúcnosť, prideľuje zmysel a význam ľuďom a ich skutkom.

Xénia Činčurová

Podivínstvo či bláznovstvo sa spája aj s ikonickou osobnosťou nedávnych rokov, so Stevom Jobsom, ktorého divné maniery zachytáva biografia Waltera Isaacsona. Od redukcie vysokoškolského štúdia na kaligrafiu, cez nedokončené univerzitné štúdiá, zamestnanie v garáži, bosonohý pohyb v manažérskej pozícii až po tvrdohlavosť v otázke estetiky vnútornej dosky počítača. Tento podivín nielenže sám bláznil, ale nechal svetu aj odkaz v podobe reklamy spoločnosti Apple: „Ľudia, ktorí sú dostatočne blázniví na to, aby si mysleli, že dokážu zmeniť svet, ho aj zmenia,“ čoho dôkazom je nielen on sám, ale aj ďalší novodobý podivín Elon Musk, alebo španielsky mních Justo Gallego vylúčený z kláštora, ktorý svoj život zasvätil bláznivému nápadu postaviť na záhrade vlastnú katedrálu.

Peter Katina

Alessandro Baricco: Hegelova duša a kravy z Wisconsinu. Artforum a Konvergencie, Bratislava 2022.

Baricco začínal ako hudobný kritik v denníkoch La Stampa a La Repubblica. Kniha Hegelova duša a kravy z Wisconsinu (1992) prináša v slovenskom preklade štyri eseje o hodnotách klasickej hudby, jej vnímaní a ďalšom smerovaní i o vzťahoch medzi hudbou minulosti a súčasnosti. Eseje pôvodne vychádzali v časopisoch Hranica tieňa a Živá hudba a autor ich prirovnáva k akýmsi rozsiahlym aforizmom, pričom podľa jeho slov v nich chce „rozvrátiť nehybné myslenie pomocou sily intuície.“ Baricco v knihe zavádza pojem musica colta – osvietená hudba, ktorým nahrádza termíny klasická či vážna hudba. Zároveň rozširuje význam pojmu modernosť. Kľúčovou otázkou knihy je, ako zareagovali idea a prax osvietenej hudby na stret s modernosťou.

Juraj Briškár

Súvislosti medzi slnečným svetlom a prebudením sú tak zrejmé, že ich možno zdieľať spolu s rastlinami. Vnímaný svet sa dá jednoducho prežiť, vyskúšať, ochutnať a ovoňať. Vracať sa k nemu v texte, nie je nevyhnutné rovnako, ako nie je nutné uvedomovať si vlastné dýchanie. Pokiaľ však chceme z našich pocitov a dojmov získať viac, musíme prevziať za to, aké sú, zodpovednosť, vedome sa na tom, ako vidíme a hodnotíme, a aký svet nás potom obklopuje, podieľať. Osamelá lyrická báseň Rudolfa Juroleka je systematickým výskumom krehkej a subtílnej moci vnímania. Ukazuje, aký zmysluplný a krásny by mohol byť náš svet, pokiaľ by sme si svoju zodpovednosť za jeho význam dokázali priznať.

Dalfar

V galérii talianskych miest má osobité postavenie Janov, tento rušný a plebejský prístav, tiahnuci sa v úzkom pruhu niekoľko kilometrov po strmom pobreží Ligúrskeho mora. Pri návštevách Talianska som si stále jasnejšie uvedomoval, odkiaľ čerpal inšpiráciu Italo Calvino pri zostavovaní Neviditeľných miest. Jeho zbierka rozprávaní vyrastá z Benátok a z príbehov Marca Pola, ale potrebuje aj sériu podobností a odlišností ostatných miest, ktorých charaktery priťahujú a zhromažďujú odlišné typy vecí a ľudí: kupcov, vzdelancov, robotníkov alebo umelcov. Miernosť a sympatická elegancia Bergama alebo Sieny, renesančný pôvab Piacenzy či Florencie ponúkajú úplne iné dojmy než Janov. Ten vyrástol z mora, odtiaľ doň prúdilo bohatstvo, ale aj záplava ľudí, kedysi námorníkov, prístavných robotníkov a pirátov, dnes imigrantov.

Michal Hlatký

Niekedy, na hrane spánku a bdenia, zažívam kratučkú, no krutú epifániu: Zomriem! Jedno z najbežnejších slov nosím v mysli po celý život, jej tokom je vyhladené ako okruhliak. V prúde a iskrení rieky ho nevidieť, iba čo trochu ťaží. Obrastené riasami predstáv a očakávaní iba napovedá, aký asi môže byť jeho skutočný tvar. Ani v obdobiach sucha, keď hladina klesne a nad ňou sa vznáša pach uhynutých rýb a vodných rastlín, z vody nevytŕča.

S Tatianou Pirníkovou sa zhovára Laura Kladeková

V roku 2002 napísal blízkemu priateľovi Iljovi Zeljenkovi list. Spomenul v ňom priateľovo úsilie každodenne sústredene uvažovať o hudbe a zároveň ju tvoriť. Označil túto aktivitu za „askesis“ – čo vraj pôvodne znamenalo: „tréning koncentrácie pozornosti, tréning v životnej disciplíne.“ Berger v liste podotkol, že v prípade skladateľa je to tréning koncentrácie na tón, interval, súzvuk, na formu.

Lenka Šafranová

Písanie eseje si vyžaduje pristupovať k času inak. Esenciálnosť nespočíva v samotnom písaní, ale v hĺbke, s akou sa pristupuje k analyzovanému javu. Tá závisí od autorovej schopnosti zamýšľať sa nad problémom, od jeho miery informovanosti a schopnosti využiť vedomosti tak, aby tému svojím pohľadom zveľadil. Písanie eseje si podľa môjho názoru vyžaduje pristupovať k času lyricky, naladiť sa na tému gnómicky. Ak autor prijme analyzovaný problém za svoj, môže o ňom uvažovať bytostne a podať ho uveriteľne. Gnómickosť ponúka možnosť ponoriť sa do seba samého.

Dalfar

Stanislav Rakús: Ľútostivosť. KK Bagala, Levice 2021.

Stanislav Rakús nevytvára hrdinov blízkosti, ale približuje a skúma vzdialené postavy z okraja nášho zorného poľa, susedov a príbuzných, ľudí nepochádzajúcich z intelektuálnych alebo literárnych kruhov. Červenolíci, na ježka ostrihaný obchodník Alfonz Radimák je zástupcom samostatného živočíšneho druhu, a zblížiť sa s ním znamená skúmať ho, preklenúť vzdialenosť určitej svojráznosti, nezriedka sprevádzanú pocitom grotesknosti.

S Petrom Katinom sa zhovára Laura Kladeková

Zdeněk Svěrák v divadelnej hre o hudobnej tvorbe fiktívneho českého génia Járu Cimrmana hovorí, že základnými prvkami Cimrmanovej hudby sú „očekávání a zklamání“. Je to skvelá paralela so súčasnou hudbou. Ľudia idú na koncert a často majú očakávania, ktoré ostávajú nenaplnené, následne sú sklamaní. Alebo vidia album s titulom „izraelská hudba pre akordeón“ a v ich predstavách sa objaví spojenie s klezmerom – tanečnou ľudovou hudbou východoeurópskych Židov. Potom nemôžu uveriť vlastným ušiam, keď sa na nich z reproduktorov vyvalí táto desivá industriálna zvuková hmota, na ktorú sa tancovať nedá.

Anna Strachan

Teraz je les plný mín, hovoria Larisa s Ninou nad tanierom boršču v kuchyni mojich rodičov, sanatórium, v kotolni ktorého dlhé roky Larisa pracovala, medzitým obsadili aj opustili ruskí vojaci, jej psy Lajka a Archibald zmizli kdesi vo vojne, ale dom medzi stromami ďalej stojí. V polovici deväťdesiatych rokoch moji rodičia na niekoľko týždňov prijali jedenásťročnú Ninu z Kyjeva, dievča, ktoré sa prišlo nadýchať, tak ako iné ukrajinské deti v tom čase, slovenského vzduchu. Bolo to okolo Vianoc, u rodičov je jeden záber – spoločné stolovanie v obývačke zaliatej zimným poludňajším slnkom, Nina sedí za stolom vo svetlohnedých šatách s pohárom v ruke a jemne sa usmieva. Spomínam si na silný mráz, korčuľovanie na potoku a prechádzky po zasnežených poliach. Nina bola spestrením našich dní, bola novým príbehom, jej Kyjev bol pre mňa vtedy vzdialené rozprávkové mesto s kostolmi so zlatými kupolami, Kyjev znel majestátne, neporaziteľne, lebo archanjel Michal nad ním držal ochrannú ruku.

Dalfar

Pevný pôdorys domova v autorkiných prózach absentuje. Je v nich silne prítomný genius loci, ale ten prináleží nomádskej sieti, mestu a spoločenstvu, nie domu a rodine. Kaviarne, kníhkupectvá, ulice, byty známych, cesty po Európe – to všetko tvorí dôležitý priestor pre protagonistov a ich vzťahy. Zrkadlí sa to v názve i téme Plánu odprevádzania, a nie je ťažké zmapovať túto tekutosť domova aj v knihe Vandala.

S Antonom Vydrom sa zhovára Laura Kladeková

Dnes by sme sotva hľadali v prírode alebo v kozme nejaké Eriugenove najtajnejšie záhyby, no ten obraz čohosi skoncentrovaného do seba je silný. Môže nám pripomínať človeka schúleného do vlastných myšlienok, filozofický pojem, ktorý si vyžaduje objasnenie a výklad, alebo báseň, ktorá v sebe koncentruje to, čo musí čitateľ akoby „rozbaliť” alebo pred sebou „rozložiť” – prichádzajú mi na myseľ anglické slová enfold, unpack, unroll. Nemajte mi za zlé, že som začal takto zdĺhavo, no od toho sa odvíja aj moja odpoveď na vašu otázku: Preskúmavať záhyby je pre každého filozofa nepochybne plezírom. Je jedno, či sa venuje filozofii jazyka, teórii poznania, dejinám filozofie, estetike alebo umelej inteligencii, každý z nich sa ponára do svojich „nečasových úvah“, ako nazýval Friedrich Nietzsche úvahy o neaktuálnych témach, aké nikdy nezaujímajú žurnalistov, ktorí chcú žiť iba na tepe doby.

Martina Ivanová

Jednu z posledných intenzívnych chvíľ som zažila pri osamelom stúpaní zasneženou lesnou krajinou. V čerstvo napadnutom snehu nebola žiadna ľudská stopa. Kráčala som po lesnom chodníku v stave úplnej osamotenosti a ticha. Pri tejto činnosti som si veľmi zreteľne uvedomovala najmä semiotický pokoj tohto prostredia, ktorý sa tak veľmi líši od znakovej smršte, ktorú človek zažíva v mestských, ľuďmi poznamenaných priestoroch.

Daniela Burdová

Svetlo ako kryštálik v oku

v závejoch je tráva o hlavu kratšia.

Potľapkáš boky hrnca,

s rukami na bruchu akoby kopce pučali.

Uhlíky necháš vyhasnúť,

utrieš paru z okienka na dverách.

Keď pukne plechové vedro plné ľadu,

v peci sa mihnú ulity slimáčikov.